Migranti - zbytoční ľudia

Autor: Miroslav Pollák | 16.5.2021 o 14:36 | Karma článku: 4,08 | Prečítané:  1405x

Migranti nech sa vrátia odkiaľ prišli a tí budúci migranti nech radšej ostanú tam kde sú. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Aké jednoduché, aké jasné ... Pokračujem druhým článkom s vážnymi príkladmi na zamyslenie.  

Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení. 

V posledných desaťročiach migrovali predovšetkým vyhnanci z vlastnej zeme, obete sucha, hladu, vojen, o ktorých sme nepočuli, lebo sú vzdialené a nezrozumiteľné, aj obyvatelia slumov, ktorí nedokázali žiť tam, kde sa narodili, lebo spoločnosť im nemala čo ponúknuť, nevyhradila im žiadne miesto. Zbytoční ľudia.

Pohľad na dnešnú migračnú vlnu s istým historickým odstupom ponúka Baumanova kniha Život do zberu, napísaná desaťročie pred veľkým sťahovaním národov v roku 2015. Produkcia „ľudí-odpadkov“, ako ich volá Bauman, je už po stáročia stálou súčasťou modernizácie. Na začiatku prebiehala iba v Európe a keď tá začala dobýjať iné kontinenty a civilizácie, rozšírila sa na celú planétu.

„Vždy sa spôsob na zlepšenie osudu robotníkov a zvýšenie ich životnej úrovne hľadal v prerieďovaní davov, ktoré obliehali brány tovární,“ píše Bauman. Uskutočňovalo sa to formou presídľovania nadbytočných ľudí na nemodernizované alebo ešte stále sa modernizujúce územia v Afrike a Amerike, ktoré trpeli nedostatkom pracovnej sily. Podobne sa postupovalo pri sociálnych vzburách v Európe. Po robotníckom povstaní v Paríži v roku 1848 boli rebelujúci bedári masovo presídľovaní do francúzskej kolónie v Alžírsku a po páde Parížskej komúny v roku 1871 do ďalekej Novej Kaledónie v Melanézii.

Vojenská prevaha modernej Európy umožňovala dobýjanie nemodernizovaných oblastí a zapĺňanie „demografického vákua“ ľuďmi, ktorí boli v Európe zbytoční. Bauman uvádza, že od usídlenia sa prvých vojakov a kupcov zo starého kontinentu do začiatku 20. storočia, „keď počet domorodého obyvateľstva na kolonizovaných územiach dosiahol najnižšiu úroveň, zomrelo – podľa umiernených odhadov – od tridsať do päťdesiat miliónov pôvodných obyvateľov predmoderných území, čiže okolo osemdesiat percent všetkého tamojšieho obyvateľstva.“ Týmto spôsobom sa uskutočňovala „príprava nového priestoru pre nadbytok európskeho obyvateľstva“. Citujem Charlesa Darwina, ktorý na margo „civilizovania divochov“ napísal: „Kam Európan vkročil, tam sa zdala byť smrť domorodcov neodvratná.“

Celosvetová modernizácia sa v časoch globalizácie ešte zrýchlila a viedla k tomu, že sa zapchali kanály, ktorými z modernizovaného sveta po stáročia odtekalo prebytočné obyvateľstvo. Niekdajšie periférie prebrali od centra ideu modernizácie a začali tiež produkovať zbytočných ľudí.

Jedným z dôsledkov týchto procesov sú „milióny migrantov prekonávajúcich trasy, ktoré už raz vyšliapali „nadbytoční ľudia“ vyhnaní z hniezda modernity. Tento raz však putujú opačným smerom a (zatiaľ) bez sprievodu armády conquistadorov, kupcov a misionárov.“ „Ľudia-odpadky“ modernizácie prišli k bránam nášho pokojného sveta a pokúšajú sa doň dostať. Dejiny sa opakujú.

str. 283 – 285

Nevraživosť voči imigrantom je sprevádzaná iným paradoxom: spoločnosť v blahobyte ich potrebuje – niekto musí zametať, žehliť, opatrovať deti, trhať burinu a kopať. Bauman sa zamýšľa, ako tieto dva protichodné postuláty zosúladiť: utesniť hranice, ale súčasne získať prístup k „lacnej nenáročnej a poslušnej pracovnej sile, ktorá prijme každú prácu“. Alebo inak: otvoriť sa peniazom čiže uvoľniť obchodovanie a kapitálové toky a súčasne sa uzatvoriť pred ľuďmi.

Bauman tiež píše, že blahobytná spoločnosť vynašla techniku otvorenia a následného zabuchnutia dverí. Do „pevnosti“ vpustí jednu alebo dve chudobné krajiny – zásobárne lacnej pracovnej sily – a potom svoje brány znova zavrie. To je podľa niektorých aj prípad Mexika, ktoré bolo prijaté do zóny voľného obchodu NAFTA spoločne s USA a Kanadou.

Sýteho človeka zo Západu vôbec nezaujíma, prečo migranti migrujú a utečenci utekajú, ani to, prečo sa pokúšajú dostať do európskej či americkej pevnosti. Nejde tu len o peniaze, zvýšené náklady na pomoc alebo o zrieknutie sa malého kúska blahobytu. Migrujúci sú „poslami zlých správ“. Upozorňujú na krehkosť našej existencie a dočasnosť pohodlia a bezpečnosti. Pripomínajú nám, že náš život sa môže v momente rozpadnúť v dôsledku pôsobenia síl, ktoré nevieme ovplyvniť: klimatických zmien, vojen, otrasov na globálnych finančných trhoch.

S podobným odmietaním sa stretávajú aj ďalší vylúčení, nie nevyhnutne migranti: žobráci, tuláci, bezdomovci, obyvatelia slumov a chudobných oblastí, deti ulice, moderní otroci, ľudia závislí od drog alebo skrachovaní príslušníci strednej triedy, ktorí sa kedysi mali dobre a potom zrazu spadli na dno – do underclass, podtriedy.

„Podtrieda je sugestívnym obrazom ničoty, do akej sa môžu ľudia skotúľať, spadnúť alebo ich tam niekto postrčí,“ píše Bauman v knihe Vedľajšie straty.

Ťažký osud ľudí patriacich do podtriedy sa zdá byť zúfalo neodvratný, neodvolateľný a jednosmerný: keď už niekoho taký osud postihne, niet cesty späť, z ríše mŕtvych sa nedostane ... Preto je podtrieda považovaná za nevábnu, odpudivú, je, ako poznamenal Bertold Brecht, ein Bote des Ungluck (poslom nešťastia). Podtrieda drasticky poukazuje na možnosť, ktorú by sme si radšej nepripúšťali. Čo sa stalo im, môže sa stať každému z nás, ak sa nebudeme dostatočne snažiť udržať sa na hladine.

Poslov zlých správ zabíjajú – to vieme zo starých mýtov a legiend. V najnovšej verzii ich nepúšťame dovnútra, lebo predpokladáme, že nám prinesú správy, o ktoré vôbec nestojíme.

str. 303 - 304

Ruben Garcia, Američan s mexickými koreňmi, už takmer štyridsať rokov vedie útulok pre migrantov v El Pase v Texase. ... Cez Dom zvestovania prešlo za štyri desaťročia okolo stotridsaťtisíc migrantov. Ruben nikdy nepočul, že snívajú o luxusnom živote a materiálnom bohatstve. Podľa jeho slov tí ľudia túžia po streche nad hlavou, po práci, za  ktorú dostanú slušne zaplatené, po bezpečí pre seba a svoje deti, po štipke dôstojnosti.

„A štrukturálna chudoba, pred ktorou utekajú Hondurasania, Salvádorčania a Guatemalčania?“ pýta sa rečnícky Ruben. Sám si odpovedá, že táto chudoba má veľa spoločných znakov s politikou USA: s bojom proti emancipačným hnutiam, podporovaním oligarchie, štátnymi prevratmi a vykorisťovaním pracovnej sily v montážnych halách.

„Keby si bol smädný a ja by som mal vodu a nechcel by som sa o ňu podeliť, vytvoril by som tým trh práce pre zlodejov vody,“ Ruben naráža na isté podobenstvo, čím chce povedať, že Amerika má peniaze, prácu a priam neobmedzené možnosti, ku ktorým znemožňuje prístup. Týmto spôsobom vytvára trh práce pre kojotov, ktorí nelegálnych migrantov prevádzajú. Ruben odsudzuje tých nepoctivých, ktorí zúfalých utečencov klamú a okrádajú. Avšak kojota, ktorý príjme peniaze za prácu a riziko, ktorý dodržiava dohody a správa sa eticky, je mu ťažké odsúdiť.

str. 319 - 320

Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 283 - 285, 303 - 304, 319 - 320

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Vyhne sa Jankovská pre psychické problémy trestu?

Moniku Jankovskú viackrát hospitalizovali.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

V koalícii si zasa vyjadrujú nedôveru (komentár)

Mikulec nemá odísť kvôli Ficovi, ale pre neschopnosť.


Už ste čítali?