reklama

Utečenci a „ekonomickí migranti“

Máme v tom až príliš jasno: utečenci radšej nie, ekonomickí migranti vôbec nie, kvóty nie, zákony a pravidlá pre každého rovnako, chudobní nech pracujú, ... Začínam prvým článkom s vážnymi príkladmi na zamyslenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (41)

Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení. 

Utečenci sú ľudia utekajúci z krajín zachvátených vojnou alebo ľudia prenasledovaní. Oni sa môžu – prípadne – spoľahnúť na istý súcit a limitovanú pomoc zo strany nášho blahobytného sveta. „Ekonomickí migranti“ nie. Toto rozlišovanie, selekcia migrantov, sa bohužiaľ využíva v politických dišputách a mocenskom boji. Bližší pohľad na osudy konkrétnych ľudí neumožňuje uplatňovať takéto rozlišovanie. Životné situácie konkrétnych ľudí sa nedajú vtesnať do úzkych rámcov definícií „ekonomického migranta“ alebo „utečenca“. Pozrime sa na niekoľko prípadov a uvidíme, pred akým osudom utekajú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Said Ali z Pakistanu utekal zo svojej krajiny pred náboženskými a politickými represiami. Talibanci zavraždili jeho brata. Jeho otec musel zatvoriť svoj obchod, hrozil mu únos či dokonca smrť. Said odišiel do Turecka študovať. Po roku sa mu minuli peniaze. Začal pracovať v pekárni za polootrockých podmienok. Vraj si z pracoviska nesmel odskočiť ani na toaletu. Pracoval celé noci, ako by cez deň študoval? Mohol sa vrátiť do Pakistanu, ale takáto cesta bola riskantná, v najlepšom prípade by žil s pocitom neustáleho ohrozenia. Rozhodol sa, že odíde študovať do Nemecka s nádejou, že tam dostane štipendium. „Keby mi dali štipendium tu, zostal by som bez váhania,“ povedal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je Said Ali utečencom alebo „ekonomickým migrantom“?

A čo Sangin Chan z Kábulu, ktorý sa triasol už pri myšlienke, že sa on alebo niekto z jeho blízkych stane obeťou únosu ozbrojených bánd degenerovaných talibancov alebo Al-Kaídy? Odišiel pre teror. O nezamestnanosti vo svojej krajine a nemožnosti sa zamestnať však hovorí úprimne. Pre mnohých mladých mužov v Afganistane – Sangin Chan nevedel odhadnúť koľkých – práce niet a nie je ani pravdepodobné, že sa v blízkej budúcnosti nejaká naskytne.

Kto je teda Sangin Chan – utečenec alebo „ekonomický migrant“?

Dal by sa ľahšie zaradiť, keby uviedol jeden dôvod migrácie, napríklad teror. Ale stavím sa, že by mnohí vtedy povedali: v Afganistane nie je vojna. Sangin Chan nie je utečenec, ale obyčajný ekonomický migrant, ktorý ide za zárobkom. Naše rozhodnutia predsa nikdy nemajú iba jednu príčinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo povedať o Abdulovi Awalovi z Bangladéša? Tam určite vojna nie je. Bangladéš je však jednou z najhustejšie osídlených krajín na svete. Bangladéš, ako už vieme zo správ o tragédii v odevnej fabrike, kde pre zanedbanie bezpečnosti pri práci zahynulo viac ako tisíc pracovníkov, je hlavnou zásobárňou polootrockej a neraz aj otrockej práce. V takýchto továrňach robil aj Abdul. Mal toho dosť a vydal sa za lepším osudom. Nenašiel ho ani v Pakistane, ani v Iráne, ani v Turecku. Povedal, že mu stačí iba práca, hoci aj ťažká, ale spravodlivo zaplatená. Taká, aby nemusel otročiť šestnásť hodín denne.

Abdul, ktorý uteká pred otrokárstvom – alebo „iba“ neľudským vykorisťovaním – určite nie je utečencom. Ako „ekonomický migrant“ v súlade so všeobecnou mienkou nespĺňa v Európe kritéria na azylanta. Odlišuje sa však jeho stav radikálne od situácie vojnových utečencov? Je bezpochyby iný, je však lepší?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým sú vlastne Hondurasania, Salvádorčania a Guatemalčania – občania krajín súťažiacich o potupné prvenstvo v počte vrážd na stotisíc obyvateľov – utekajúci pred terorom gangov, ktoré vládnu na uliciach miest? Kým sú Mexičania, ktorí sa hrnú do Spojených štátov amerických, pretože ich pravidlá NAFTY, severoamerickej dohody o voľnom obchode, zbavili prostriedkov na živobytie alebo preto, že utekajú pred terorom drogových kartelov a bandami únoscov? A kým sú Somálčania, ktorí utekajú pred suchom a hladom? Sú utečencami alebo „ekonomickými migrantmi“? Alebo sú to zúfalí ľudia, ktorí túžia po troche bezpečia a nádeji na lepší život? Definície „utečenca“ a „ekonomického migranta“ ich vystihujú iba čiastočne alebo vôbec.

Iba neochotne otvárame dvere ľuďom migrujúcim z krajín postihnutých vojnami, biedou, neslobodou a ďalšími pliagami. Keď zlyháva náš inštinkt solidarity, argumenty by nám mohli poskytnúť aspoň rôzne myšlienkové prúdy.

Liberáli by ich mohli nájsť napríklad u Johna Rawlsa. Je našou povinnosťou pomáhať migrantom v mene idey autonómie jednotlivca – a tá je predsa základom západnej demokracie. Hoci prisťahovalci z juhu nie sú vojnovými utečencami, ale „iba“ ľuďmi žijúcimi v krajnej chudobe alebo vykorisťovanými ľuďmi, nie sú v plnej miere schopní rozhodovať sa samostatne. Prinavráťme im autonómiu, ktorá im prináleží. Privítajme ich v Európe, pomôžme im.

Kritici globalizácie, ktorí sa odvolávajú na zásadu spravodlivosti, by upozornili na to, že migranti neprišli z inej planéty. Svet, to sú spojené nádoby a naše privilégia sú vykúpené vykorisťovaním a neprávosťou páchanými na ľuďoch z periférie. Blahobyt si môžeme užívať okrem iného aj preto, že v časoch outsourcingu pracovnej sily niekto iný pracuje v otrockých podmienkach. Keď sme už taký systém vytvorili – my, nie oni – a využívame ho, mali by sme sa podeliť o zisk a odškodniť neprávosti. Ako privilegovaní máme väčšie povinnosti než migranti, ktorí sú zväčša chudobní a navyše zbavení mnohých statkov a práv.

Kresťania by si mali spomenúť na milosrdného samaritána. V podstate by im tento jeden príbeh mal stačiť.

Po krviprelievaní 2. svetovej vojny nemecký filozof Karl Jaspers rozlíšil morálnu a metafyzickú vinu. Morálna vina vzniká vtedy, keď je naše konanie alebo nečinnosť príčinou nešťastia. Metafyzická vina nesúvisí s konaním, vzniká, keď trpí niekto iný. Ako príslušníci rovnakého druhu by sme sa mali vzájomne starať o vlastnú ľudskosť. Na Jaspersovu myšlienku nadviazal Zygmunt Bauman, ktorý tvrdí, že v časoch globalizácie sa hranice medzi obomi vinami stratili v hmle. „Na stiesnenej a po okraje zaplnenej zemeguli, na ktorej nie je kam utiecť, sme odkázaní na vzájomné susedstvo. Sme od seba závislí – bez ohľadu na to, či o tom vieme alebo či to chceme.“

My v Európe, ..., predsa nemôžeme povedať, že nenesieme ani zlomok viny za osud migrantov. Keby sme uznali iba metafyzickú vinu, boli by sme voči sebe príliš zhovievaví. Európa sa zúčastnila vojen v Afganistane a Iraku, a tieto konflikty sú jedným z faktorov, ktoré vplývali na migračnú vlnu. Firmy s európskym kapitálom sa podieľajú na vykorisťovaní ľudí v krajinách juhu (Bangladéš!). Tieto okolnosti nás stavajú do radu morálnych vinníkov.

Veľmi presvedčivý je argument Kamela Daouda, alžírskeho spisovateľa, autora románu Meursaltov prípad.

Treba nanovo zadefinovať fundamenty našej ľudskosti. Dnes nepotrebujeme európsky alebo západný, ale univerzálny humanizmus. Nadobúdam dojem, že západný humanizmus sa zasekol. Ako vnímať Iného? Je to zviera alebo človek? Rovnakú otázku si kládol Robinson pri Piatkovi. Sme v identickej situácií: ako zadefinovať utečenca? Ak je to zviera, treba ho zatvoriť alebo zabiť. Ak je to človek, treba sa posunúť a uvoľniť mu kúsok miesta.

Odporúčam začať podľa Daoudovej rady meniť svoje myslenie čo najskôr. Z dejín aj súčasnosti vieme, že neexistujú vyslovene zlé národy alebo spoločnosti, ktoré sú jedinečné v schopnosti masovo vraždiť. Neexistujú ani takí, ktorí sú voči tomuto zlu imúnni. Za istých okolností je schopný genocídy každý národ, každá spoločnosť, každé spoločenstvo, každá skupina. Mali by sme na to pamätať dnes, keď čoraz častejšie počúvame, ako migrantov z juhu, ľudí s iným vierovyznaním a farbou pleti častujú invektívami, ktoré pripomínajú jazyk nacistov.

Ako zvládnuť veľkú vlnu prisťahovalcov, ako im urobiť miesto, ako sa navzájom integrovať – oni s nami, ale aj my s nimi – to je zložitá administratívna, logistická, ekonomická, ale aj psychologická úloha. K jej realizácii sa však nepriblížime ani o krok, ak najprv nezmeníme svoje myslenie. Prekážkou je tu najmä neustále opakovaná mantra, ktorá sa snaží nanútiť veľkú selekciu: vojnoví utečenci – do neba, „ekonomickí migranti“ – do pekla. Takýto výber nie je možné morálne obhájiť. Je to akoby sme niekoho zhodili z člna a povedali mu „utop sa, nevieme ti pomôcť“. Prinajlepšom je to výhovorka, ktorá slúži na to, aby sme na seba vzali čo najmenšiu zodpovednosť. Svojské umytie si rúk.

Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 335 - 339

Miroslav Pollák

Miroslav Pollák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  98
  •  | 
  • Páči sa:  374x

Som presvedčený, že žiadna generácia nie je dokonalá, neomylná a imúnna voči pokušeniu ku kolektívnym a definitívnym riešeniam svojich problémov na úkor menšín. Pred každou generáciou stojí jednoduchá a ťažká úloha zároveň: nepodľahnúť týmto pokušeniam! Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu