Bratislava má excentrickú polohu. Sobrance tiež. Bratislava na západe Slovenska, Sobrance na východe Slovenska. Bratislava leží blízko štátnych hraníc, Sobrance tiež. Bratislava pri rakúskych, Sobrance pri ukrajinských. Pokusy o nelegálne prechody hraníc sa diali pri Bratislave aj pri Sobranciach. Vyzerá to tak, že Bratislava má veľa spoločného so Sobrancami. Každý ale vie, že Bratislava má veľmi málo spoločného so Sobrancami. Bratislava je najbohatším regiónom Slovenska s nedostatkom pracovných síl a Sobrance patria k málo rozvinutým a zanedbaným regiónom s veľkou nezamestnanosťou. V Bratislave sú národné centrá kultúry, športu, vzdelania a vedy a v Sobranciach je Lidl, benzínová pumpa a okresný úrad.
Vráťme sa však ku hraniciam. Ku štátnym hraniciam. Pri Bratislave pred Novembrom 89 utekali ľudia cez hranice preč zo Slovenska. Pri Sobranciach, nič také nikoho nenapadlo pred Novembrom 89, ani po Novembri 89. Spoza hraníc sa pred Novembrom 89 pašovali do Bratislavy platne, knihy, kozmetika a magnetofóny. Spoza hraníc sa po Novembri 89 pašujú do Sobraniec cigarety, benzín a niekedy aj alkohol. Podoby a rozdiely medzi prihraničnými mestami Bratislavy a Sobraniec týmto výpočtom zďaleka nekončia.
Významným rozdielom medzi hranicami pri Bratislave a pri Sobranciach sú prichádzajúci utečenci z ázijských krajín. Presnejším slovom je, prechádzajúci utečenci, keďže Slovensko je pre nich iba prechodnou a nie vysnívanou konečnou krajinou. Zatiaľ čo Bratislava takýchto utečencov spoza rakúskych hraníc nepozná, všetci obyvatelia Sobraniec a okolitých obcí tento fenomén poznajú veľmi dobre. Zároveň, každý priemerne informovaný a nie naivný občan prihraničných obcí ukrajinsko-slovenských hraníc vie, že utečenci sú výhodným obchodným artiklom a majú svoju cenu, ku ktorej sa DPH nikdy nepočíta a do štátnej kasy neodvádza. Naopak, odvádzajú sa nie malé úplatky za ochranu a krytie týchto sprievodcovských pašeráckych aktivít čierneho podnikania.
Keďže utečenci sú iba obchodným tovarom, prevádzači ich počítajú na kusy a poskytujú im iba tú najnevyhnutnejšiu pomoc a ochranu. A niekedy ešte menej. Dôsledkom je vyčerpanosť a úmrtia utečencov. Jožo Hoľuka a Jano Ohorčák o tom vedia svoje. Ich občianske združenie Sobranský Čvirkoš eviduje 8 mŕtvych utečencov na slovenskej strane hraníc, ktorí boli veľmi úsporne pochovaní v rôznych prihraničných obciach v rôznom časovom období. Tu sa opäť vynárajú podobnosti Bratislavy so Sobrancami.
Novovzniknutý pamätník utečencom, ktorí zahynuli na ukrajinsko slovenskej hranici má toho istého autora, ako pamätník mŕtvemu nemeckému 18 ročnému mladíkovi Hartmutovi Tautzovi, ktorý chcel ujsť do Rakúska pri Petržalke v Bratislave v roku 1986. Nestihol, pretože ho nahuckané vycvičené pohraničné psy roztrhali.
Pamätníky Fera Guldana ohraničujú Slovensko. Od Bratislavy po Sobrance.
Druhou podobnosťou je tá istá túžba mŕtvych ázijských utečencov pri Sobranciach a nemeckého utečenca pri Bratislave. Tou túžbou je lepší život a ľudská dôstojnosť, ktorá má rovnakú cenu v Ázii, v Nemecku, v Bratislave aj v Sobranciach. Pred Novembrom 89 aj po Novembri 89.
Fero Guldan o tom vie a preto nestavia pamätníky maličkostiam.
