Keď mali moc plne vo svojich rukách po vyhratých voľbách a robili si, čo len chceli, ani náhodou im nenapadlo deliť sa o korisť a rozprávať o jednote a spájaní „našich ľudí“ s obyčajnými „ibavoličmi“. Naopak, urobili všetko preto, aby prístupová cesta k výhodám pre „našich ľudí“ bola prísne oddelená od každodennej cesty plnej starostí a strastí pre obyčajných ľudí, pre „ibavoličov“. Vtedy bolo pre nich výhodné rozdeľovať, dnes je výhodné spájať. Neslušných so slušnými, páchateľov s obeťami, „našich“ s „ibavoličmi“, močovku s pitnou vodou, ...
Celkom ako vo vymyslenej nikdy nedokončenej rozprávke:
V malej vidieckej krajine ľudia spoločne rozorali pole, spoločne zasiali, spoločne okopávali, spoločne zožali úrodu. Potiaľ to bolo všetko v poriadku. Potom sa, ale niektorí z nich spolčili a vytvorili „partiu našich ľudí“. Títo „naši ľudia“ schmatli vrecia s úrodou a v spoločnom mlyne zomleli „svoje“ obilie. V spoločnej pekárni upiekli pre seba „svoj“ chlieb. Chlieb jedli „naši ľudia“, zvyšky predali obyčajným ľuďom, takže na „svojom“ chlebe ešte aj zarobili.
Keď im na to jeden z obyčajných prišiel, zabili ho. To prebudilo ostatných obyčajných, ktorí začali hundrať a sem tam aj kričať. Keďže „partia našich ľudí“ nemala rada hluk, pri každej príležitosti vyzývala k tichu. Mala na to plno dôvodov. Napríklad, že v tichosti sa lepšie pracuje pre blaho všetkých a tiež, že ticho je lepšie pre kľud, pokoj a jednotu, ...
Ideológ „partie našich ľudí“ šikovne vymyslel, že ticho nastane, keď sa všetci spoja, zmieria a zjednotia, lebo v rozdelenej spoločnosti je stále hlučno a čo si o nás cudzinci pomyslia a aké hlučné meno budeme mať za hranicami, a tak ďalej a tak podobne. Výzvy k jednote sa dostali do médií a ujali sa ich aj moderátori, politici, kandidáti a biskupi až tak, že sa Svätopluk v hrobe obracal. Slušní sa spojili s neslušnými v záujme jednoty. V tej jednote už nebola sila, ale bezfarebný mazľavý a smradľavý hnoj, v ktorom si boli všetci jedno. Na nerozoznanie.
V tom čase sa najobľúbenejším večerným televíznym seriálom stal prvý seriál so zmluvou na nekonečne veľa dielov až do konca sveta, alebo aspoň do konca vidieckej krajiny - seriál s názvom „Slušní a neslušní všetkých krajín, spojte sa!“
Keď sa spájanie v rozprávkovej vidieckej krajine podarilo a všetci boli opäť zjednotení, pomiešaní a dojemne spojení, krajina onemela vo svojej tradičnej rovnakosti. Ticho nad krajinou nikomu nevadilo, nikto ho nepočul. Všetci boli rovnakí, nerozdelení, zmierení a zjednotení. Ako by ich jedna mater mala.
A tak v malej vidieckej krajine mohli rovnakí, nerozdelení, zmierení a zjednotení ľudia začať znovu spoločne orať polia, spoločne siať, spoločne okopávať a spoločne žať úrodu. Až potiaľ bolo opäť všetko v poriadku. Potom, ale niekoľko z nich vytvorilo „partiu našich ľudí“, lebo vedeli, že sa to v krajine bez spravodlivosti oplatí a že to tak chodí stále dookola ...