Prevencie a represie

Autor: Miroslav Pollák | 20.1.2018 o 13:03 | Karma článku: 3,03 | Prečítané:  688x

Striedanie represií a prevencií pokračuje dodnes. Otázky dôstojného spolužitia s Rómami ostávajú stále otvorené, ale je jasné, že dôstojný život dosiahnutý represiou neexistuje.

Vznik tohto textu bol motivovaný prebiehajúcim sporom o riešení tzv. „rómskej kriminality“, resp. „kriminality rómskych osád“, resp. „obťažujúcej kriminality“. Nie je vylúčené, že vzhľadom na propagandistický charakter načasovania viac politickej ako odbornej témy, vznikne nový alebo ďalší názov tejto kriminality.  

Represie a prevencie v Bedároch

Starší z nás si pamätajú príbeh hlavnej postavy Jean Valjeana z románu „Bedári“. Mladším sú možno známe skôr muzikálové verzie spracovania tohto známeho diela francúzskeho spisovateľa Victora Huga. Chudobný hrdina románu, napísaného pred 150 rokmi, je odsúdený a uväznený za krádež chleba. Za tento zúfalý čin „spravodlivo“ pyká na galejách a znáša dôsledky represívneho súdneho rozhodnutia, ktoré ani náhodou nerieši podstatu sociálneho problému a motiváciu „kriminálneho“ činu odsúdenca a jeho spoluväzňov. Po úteku z galejí sa románový hrdina aktívne pripája k ochrane chudobných a niekedy aj „kriminálnikov“ s úmyslom pomôcť im žiť dôstojný život. Skutky jeho života na slobode sú všetkým možným prejavom dobra a ochoty a ani náhodou nie sú niečím, čo by mohlo zaváňať represiami. Boj medzi prevenciou a represiou je častým motívom v umeleckých dielach všetkých žánrov. Bedári od Victora Huga sú iba jedným z príkladov, ktorý dokazuje, že aj spisovatelia v tom majú jasno.

Represia strieda prevenciu a naopak

Po 2. svetovej vojne neuspelo na Slovensku viacero politík týkajúcich sa spolužitia väčšinového obyvateľstva s Rómami.

Stačí spomenúť protirečiace pokusy raz o asimiláciu v mestách na Slovensku, druhý krát o segregáciu a vyháňanie Rómov mimo zastavaných území a o ich premiestňovanie a vysťahovanie (napr. do Čiech). Raz boli navrhované riešenia výlučne na etnickom princípe, inokedy boli posudzované a odporúčané z hľadiska čisto sociálneho.

Všetkým týmto pokusom, často dobre mieneným, chýbala dnes už sprofanovane znejúca  komplexnosť, a samozrejme úprimnosť. V podstate sa striedali dva princípy riešenia problémov spolužitia. Raz prevencia, druhý krát represia.

Prevencia uprednostňovala dôveru, spoluprácu a začlenenie Rómov, zatiaľ čo represia preferovala nedobrovoľnosť, používanie sily, donucovanie a diskrimináciu a často sa opierala o direktívny autoritársky prístup a rozkazy.

V slovníku represie sa vždy zdôrazňovalo slovné spojenie „dodržiavanie zákonov platí pre každého“ a myslelo sa tým aj dodržiavanie zákonov za každú cenu. Vrcholom represie voči Rómom v minulom storočí, bol rómsky holokaust počas 2. svetovej vojny.

Slovník prevencie používal slová z oblasti ľudských práv a opieral sa o solidaritu, spoluprácu, partnerstvo a usiloval o ľudskú dôstojnosť všetkých občanov.

Kráľ Žigmund a vajda Ladislav

Striedanie prevencie a represie môžeme dokladovať od čias najstarších písomných zmienok o pobyte Rómov na území terajšieho Slovenska. Je až zarážajúce sledovať, ako málo sa toho zmenilo v návykoch prístupu väčšiny k menšine za posledných šesťsto rokov.

V listine kráľa Žigmunda z roku 1423 vieme nájsť príklad ústretovosti, a teda princípu prevencie:

„Kedykoľvek príde tento vajda Ladislav a jeho ľud na naše spomínané panstvá, totiž do našich miest a mestečiek, aby ste tohto vajdu a jemu podriadených Cigánov bez akýchkoľvek prekážok a nepokojov podporovali a chránili, ba aj bránili pred všetkými napadnutiami a útokmi. Ak by medzi nimi samými vznikli nejaké nesvornosti alebo nepokoje zo strany kohokoľvek, vtedy nech ich súdi a oslobodzuje (len) tento vajda Ladislav a nikto iný spomedzi Vás.“

O dve storočia neskôr sa v nariadení Spišskej stolice z roku 1624 s názvom „Štatút o Cigánoch“ (Statutum de Cyganis) objavuje zákaz ich voľného pobytu, a teda princíp represie:

„Aby sa ochránili práva a majetky obyvateľov obcí a miest, netreba ich púšťať do stredu župy a treba ich zovšadiaľ vyhnať.“

Princíp represie nájdeme aj v nariadení z roku 1670 pre všetky obce patriace do samosprávy „kopijnických obcí“ na Spiši:

„Na koniec sa rozhodlo, aby v tejto stolici Pavol Vajda Cigán so svojimi synmi sa nikde nezdržiaval, alebo bol prijatý na ubytovanie, ale bol považovaný za vyhnanca.

Okrem toho sa udeľuje právo vyhnať alebo zdržať iných Cigánov, kdekoľvek by sa počas troch dní objavili.“

O bohatstve štátu

Významným reformným prelomom riešenia cigánskej otázky v Uhorsku boli nariadenia cisárovnej Márie Terézie v 60. rokoch 18. storočia, ktoré sú ukážkami preventívneho prístupu.

Zvlášť treba zdôrazniť reformy vo vzťahu k širokým ľudovým masám, ktorých základom bola teória o ľude ako o bohatstve štátu. V súlade s touto teóriou boli ťažko prijímané myšlienky o tom, že súčasťou ľudského bohatstva (dnes by sme povedali ľudského kapitálu) sú aj Cigáni, a že aj oni môžu byť v Uhorsku užitočnými občanmi.

Naše územie malo to šťastie, že Mária Terézia bola v tých časoch azda jedinou panovníčkou v Európe, ktorá sa svojimi reformami snažila začleniť Cigánov medzi ostatné obyvateľstvo krajiny.

Cigánov považovala za rovnocennú súčasť obyvateľov svojej monarchie, ktorí sa podieľali na vytváraní „bohatstva štátu“.

Problémom rozumeli už za Márie Terézie

Na dôležitosť humánneho prístupu upozorňoval aj spišský rodák a učenec Samuel Augustini ab Hortis, ktorý je autorom prvej série odborných článkov o Rómoch v Uhorsku v období rokov 1775 – 1776. Články poznáme pod súhrnným názvom „Cigáni v Uhorsku“.

Augustini ab Hortis sa v celej monografii prejavuje ako humanista, nezaslepený narastajúcimi problémami a ťažkosťami pri realizácii konečného cieľa, ktorý sleduje tereziánske reformy.

Hlavným krédom celej práce je názor, že „Cigáni sú od prírody nadaní skoro na všetko, na čo sú štátu potrební, lenže ich zlá výchova a zlé zaobchádzanie s nimi zadusia všetko, čo je v nich dobré, čo dostali od prírody do vena a robia z nich otrokov zlých vášní a bezhraničnej slobody, ktorú si želajú pre svoj život.“

Ďalej píše: „Títo ľudia sú svojím spôsobom duchaplní, v zlomových situáciách rýchli a pohotoví, v kritických a neistých podmienkach si vedia rýchlo pomôcť a poradiť. Keď ich pozorne sledujete pri práci, je ozaj obdivuhodné, ako si zručnými pohybmi dokážu prácu uľahčiť a nahradiť nedostatok potrebných prístrojov.“

Augustini ab Hortis verí v ústretové správanie voči Cigánom a dnes by sme povedali, že verí vo vzájomnú spoluprácu a vzájomne prospešné spolužitie. Augustini ab Hortis je presvedčený v ich rovnocenné intelektuálne schopnosti: „Cigánom teda nechýbajú schopnosti a šikovnosť k vedeckému bádaniu, ale najmä pohnútky, ktoré by ich k tomu viedli, čo je pri ich terajšom spôsobe života a v podmienkach, v akých sa nachádzajú, pochopiteľné.“

Záverom konštatuje: „Ozajstná láska k ľuďom a múdrosť vyžaduje v tomto prípade siahnuť za takými prostriedkami, ktoré by pomohli štátu aj tomuto biednemu ľudu. Treba usilovať sa urobiť z Cigánov najprv takých ľudí, kresťanov, ako sú ostatní a potom ich ponechať v krajine... To prirodzene vyžaduje trpezlivosť, námahu a čas, plody tejto námahy musia byť uznávané aj budúcim svetom.“

Nedôstojná šikana na Spiši

To, že presadzovanie preventívneho prístupu k Rómom nebolo ľahkou úlohou v praxi, dosvedčuje doteraz nezverejnený dokument plný represií, prepísaný v spišskej obci Brutovce, ktorý je zapísaný ako „Salutem Richtare“ z roku 1784 za cisára Jozefa II:

„Pod hrozbou vysokej pokuty sa Cigánom zakazuje nosiť iné šaty, ako nosia v každej dedine chudobní ľudia.

Ktorýkoľvek Cigán alebo Cigánka budú chcieť ísť do susednej dediny, musia mať pas (priepustku) od svojho dedinského richtára a tam, kam prídu, musia ten pas ukázať tamojšiemu dedinskému richtárovi. Ak ho neukážu alebo nebudú mať, tak je každému jednému richtárovi dovolené a prísne sa mu nakazuje takého Cigána potrestať dvanástimi palicami a Cigánku dvanástimi údermi korbáčom a odohnať ich späť.

Pod pokutou 24 palíc Cigánovi a 24 úderov korbáčom Cigánke sa im zakazuje hovoriť po cigánsky, pestovať kamarátstva, spolu popíjať a schádzať sa.

Nie je im dovolené meniť svoje priezviská, už raz použité priezvisko musia používať vždy rovnako.

Len tým Cigánom, ktorí sú sedliaci alebo nejakí remeselníci, a nie takým, ktorí sa potulujú sem a tam, bude povolené vykonávať všetkým užitočnú a potrebnú kováčsku robotu a hrať na husliach.

Všetci Cigáni a všetky Cigánky majú byť častejšie ako doteraz každú nedeľu a každý sviatočný deň bez výhrad a prísne naháňaní do chrámu Božieho, potom k svätej spovedi a na katechizmus. Ak to richtári budú zanedbávať, budú potrestaní spolu s previnilcami.“

Nielen na Spiši, ale aj v iných regiónoch Slovenska môžeme nájsť podobné historické svedectvá.

Aj dnes po starom

Uveďme ešte dva príklady, ktoré ukazujú, že starosti a problémy, s ktorými zápasili občania Spiša a ich predstavitelia v rôznych mocenských pozíciách počas stredoveku, pretrvali do druhej polovice minulého storočia.

V roku 1958 bol vo vtedajšom Československu prijatý zákon č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb, ktorý zakazoval kočovný spôsob života.

Kľúčový §3 znel doslovne takto: „Kto zotrváva pri kočovnom spôsobe života, napriek tomu, že sa mu poskytla pomoc na trvalé usídlenie, potresce sa pre trestný čin odňatím slobody na 6 mesiacov až 3 roky.“

Iný príklad je z regionálnej úrovne. V júli 1993 prijalo Mestské zastupiteľstvo v Spišskom Podhradí všeobecné záväzné nariadenie obsahujúce toto znenie: „Vyhlasuje sa zákaz vychádzania pre občanov rómskeho pôvodu a iné podozrivé osoby v čase od 23.00 do 4.30 hod.“

Spolužitiu represia nepraje

Veľkorysosť a každodenné uplatňovanie demokratických princípov nie je samozrejmosťou, takže boj medzi segregáciou a integráciou, resp. medzi represiou a prevenciou, či medzi odmietaním a spoluprácou je stále živý a neukončený.

Striedanie represií a prevencií pokračuje dodnes. K aktuálnym a platným dokumentom založenom na princípe prevencie na celoštátnej úrovni patrí „Stratégia SR pre integráciu Rómov do roku 2020“ z roku 2012. Príkladom dokumentu represívneho charakteru je tzv. rómska reforma z minulého volebného obdobia z dielne OĽaNO. Aj niektoré odporúčania súčasných opozičných a koaličných politikov sú realizovateľné iba direktívne a represívne. Súčasný vnútro koaličný rozpor medzi splnomocnencom vlády pre rómske komunity a ministrom vnútra patrí do kategórie vnútropolitických sporov, v ktorých sa rozhoduje o preventívnom alebo represívnom prístupe vlády k Rómom. Inými slovami o tom, či Rómovia v osadách zostanú iba bedármi z románu Viktora Huga z 19. storočia, alebo im pomôžeme stať sa rovnocennými občanmi 21. storočia. 

Otázky dôstojného spolužitia s Rómami ostávajú stále otvorené, ale je jasné, že dôstojný život dosiahnutý represiou neexistuje.

Poznámka:

V blogu boli použité texty z článku: Miroslav Pollák: Čo si o Rómoch mysleli kráľ Žigmund či Mária Terézia, SME 19.12.2016 a z knihy: Alexander Brostl, Miroslav Pollák: Ľudské práva a slobody na Spiši v minulosti, OZ Krásny Spiš, 2017.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Olympiáda v Pekingu už nehrozí. Možno však pôjde do Tokia, smial sa Kuzmin

Nasťa prekonala predpovede, hovorí jej tréner a manžel Daniel Kuzmin.

ŠPORT

Haščák: V zápasoch, keď ide o všetko, hráme vždy najlepšie

Bol to špeciálny zápas, vravel Žiga Jeglič.


Už ste čítali?